Nike bežecká obuv bez hrotov, biele tenisky

Rovnako ako väčšina ostatných bežeckých tratí v tom čase, aj Oregon’s Hayward Field sa prerábal z popola na umelý povrch a Bowerman hľadal spôsob, ako vytvoriť bežeckú podrážku bez hrotov, ktorá by poskytovala vynikajúcu trakciu na akomkoľvek povrchu. Premýšľal o tom, aké tvary by vytvorili najlepší vzor, ktorý by poskytoval priľnavosť, dokonca experimentoval s Barbarinými šperkami, aby zistil, aké zárezy vytvoria rôzne tvary. Keď pozoroval svoju manželku, ako vyťahuje vafle zo železa, zarazil ho tvar a vzor ušľachtilých hrotov, ktoré boli použité na vytvorenie jamiek. O chvíľu schmatol vaflovač a odniesol ho do svojej garáže, kde mal kade s uretánom, ktorý zostal po inštalácii uretánom pokrytej dráhy na Hayward Field. Nalial uretán do vaflovača a počkal, kým sa uvarí.

Aj keď prvý výsledok nebol skvelý (a vaflovač bol zničený), ukázal sa sľubný. Zamieril do obchodu, kúpil si šesť nových žehličiek a utiahol sa do pivnice. Pokračoval v experimentoch s rôznymi materiálmi a po početných pokusoch napokon narazil na podrážku, ktorú chcel ľahkú, pružnú, odolnú a hlavne s vaflovým vzorom ušľachtilých hrotov. Po nalepení na pätu bežeckej topánky ju dal otestovať svojmu kolegovi a bývalému študentovi Geoffovi Hollisterovi. Hollister uviedol, že poskytuje fantastickú priľnavosť bez ohľadu na povrch, na ktorom boli topánky použité, či už to bola dráha, cesta, tráva alebo blato, a tiež poskytuje skvelé odpruženie pre pätu. Ďalším krokom bolo odstránenie hrotov a pokrytie celej podrážky vaflovým materiálom. Keď ich pretekársky tím v Oregone obliekol, aby vyhral v roku 1971 titul NCAA v Cross-Country, nikto nepotreboval presviedčať o účinnosti vaflových topánok.

Vtedy dostali prezývku „Moon Shoe“, pretože dojem, ktorý urobila podrážka, mu pripomenul stopy, ktoré na Mesiaci zanechali Neil Armstrong a Buzz Aldrin, Bowerman a Hollister vyrobili 10 párov, ktoré rozdali športovcom súťažiacim v roku 1972 na olympijských atletických skúškach v Eugene. Pre Blue Ribbon to bola kritická udalosť, pretože to bolo miesto, kde svetu predstavili nový rad Nike. Aj keď sa žiadny z pretekárov Moon Shoe nekvalifikoval na hry v Mníchove, topánky boli stále veľkým hitom a v ten deň si získali mnoho fanúšikov značky Nike. Hoci niektorí bežci boli stále skeptickí, že topánky bez hrotov môžu byť také rýchle ako topánky s hrotmi, bežci ako Ken Moore začali klásť časy, ktoré sa veľmi približovali.

Pokračujúc vo vývoji obuvi, ďalšou verziou Bowermana a Hollistera bola Oregon Waffle, čo bola prvá verzia obuvi sprístupnená verejnosti. Topánka bola uvedená na trh v roku 1973 práve vtedy, keď v Amerike nastal bežecký boom, čiastočne vyvolaný Bowermanovou propagáciou joggingu ako cvičenia v 60. rokoch. Jogging sa stal obľúbenou zábavou Ameriky a ľudia, ktorí predtým len zriedka behali na autobus, zrazu vyrazili do ulíc a parkov v bežeckej výstroji. Vďaka nízkej hmotnosti a podrážke absorbujúcej náraz sa topánky s vafľovým vzorom stali obľúbenými u bežných bežcov, ako aj u kandidátov na medaily.

Tretia verzia topánok, Waffle Trainer, bola vydaná v roku 1974 a ešte viac oslovila víkendových bojovníkov tým, že ponúkla zvýšený komfort vďaka špongiovej medzipodrážke a priestrannejšej špičke. Vyletel z regálov rýchlejšie, ako ho Blue Ribbon stihla doplniť. Dopyt po Waffle Trainer rástol tak rýchlo, že Blue Ribbon nedokázala vyrobiť dostatok topánok na uspokojenie objednávok, ktoré sa hrnuli, čo prinútilo Phila Knighta vziať si pôžičku, aby uspokojil dopyt.

Na vrchole fitness vlny v druhej polovici 70. rokov vzrástli tržby z 10 miliónov na 270 miliónov dolárov. Hoci spoločnosť Nike nemohla niesť výhradnú zodpovednosť za bežeckú revolúciu, jej vysokokvalitné, no cenovo dostupné bežecké topánky pomohli „demokratizovať“ cvičenie a do konca desaťročia vlastnila pár bežeckých topánok jedna tretina celej populácie USA. Neuveriteľnú polovicu z nich tvorili Nike.

Najhorlivejší fanúšikovia Rogera Federera verili, že svoje najlepšie dni má už za sebou. Keďže od roku 2010 nevyhral grandslamový turnaj, prevládal názor, že teraz, keď má 30 rokov a má starosť o mladú rodinu, jeho hra stratila časť zo svojej hry a že po piatich setoch mu začína chýbať vytrvalosť. kedysi mal. Keď sa však vo finále ujal Andyho Murrayho, Fed Express ukázal všetkým pochybovačom, že ešte stále dokáže niečo dodať. V roku 2012 oslavoval Federer 10 rokov s Nike. Keď prvýkrát podpísal zmluvu, bol to sľubný, no Grand Slamless mladý hráč a sám vyjednal dohodu.

Zarábať mu 1 milión dolárov ročne, bola to výhodná dohoda pre Nike vzhľadom na to, čo by chcel dosiahnuť. Keď sa v roku 2008 dohodlo predĺženie o 10 rokov po tom, čo vyhral 12 grandslamových titulov, verilo sa, že má hodnotu až 13 miliónov dolárov ročne, čo dokazuje, že Nike si plne uvedomovala, o koľko Federerove akcie medzičasom vzrástli a spravili z neho jednu. z najlepšie platených športovcov Nike.

Pre sezónu 2012 Federer a Nike Tinker Hatfield spolupracovali na novej tenisovej topánke, ktorá bude najpokročilejším modelom Nike vôbec. Federer chcel, aby Hatfield vytvoril dizajn, ktorý by priniesol niektoré výhody bežeckej obuvi do tenisu, výsledkom čoho bola topánka, ktorá bola blízko pri zemi, ale s menšou hmotnosťou, pridaným pohodlím a priedušnosťou. Potrebovala to byť aj platforma, ktorú by spoločnosť Nike mohla upraviť, aby umožnila zmenu hracích plôch v priebehu sezóny. Výsledkom bol Zoom Vapor 9.

Model sa vyznačoval novým systémom „Dynamic Fit“ s prstami, cez ktoré sa šnúrky stiahli ako kladka, aby sa prispôsobili tvaru nohy nositeľa. Federerovi to umožnilo vytvoriť si vlastný strih, ktorý hľadal, tesnejšie vpredu, ale s priestorom na pohyb všade inde. Na zvýšenie podpory bol na spodný okraj zvršku pridaný rám. Rám vyrobený z ľahkého, ale pevného a pružného TPU (termoplastického polyuretánu) zaisťuje stabilitu a ochranu pri rýchlych zmenách smeru. Dizajn tiež integroval „Zoom“, vývoj systému Nike Air, ktorý zahŕňal vlákna s vysokou pevnosťou v ťahu v kapsule Air, aby poskytoval citlivejší a pružnejší pocit.